V rozhovore so šéftrénerom mládeže vo VKP Bratislava Jurajom Tiňom o úspešnej uplynulej sezóne, zvýšenom záujme mladých chlapcov o volejbal i ceste dostať do áčka čo najviac talentovaných hráčov.
Ako si spokojný s výsledkami mládežníckych tímov v uplynulej sezóne?
– V chlapčenských kategóriách sme hrali všetky finálové turnaje. Mrzí ma, že sa nám nepodarilo zlomiť strieborné miesto a nebola z toho aspoň jedna zlatá medaila. V histórii klubu sme však nemali úspešnejšiu mládežnícku sezónu. Získali sme dve striebra, jeden bronz. Aj keď to mohlo dopadnúť lepšie, je to asi spravodlivé.
Juniorské finále v Slovenskej Ľupči proti Svidníku bolo napínavé, výborná reklama na slovenský volejbal aj v podaní VKP. Ako si to videl?
– Bol to vynikajúci zápas dospelého volejbalu. Svidníčania boli šťastnejší a vyhratejší, keďže mali v zostave viac hráčov z mužskej extraligy. Nám už dochádzali sily, vzdorovali sme, ako sa dalo, ale boli lepší. Mali sme veľmi ťažkú skupinu, chalani si postup doslova vydreli. Chuť po zlatej medaile bola vo finále veľká. Bohužiaľ, niekedy šťastíčko praje, inokedy nie.
Kadetské finále sa hralo v bratislavskom Dome športu, ktoré klub zorganizoval v spolupráci s Oblastným výborom Bratislava. Ako by si to zhodnotil po športovej i organizačnej stránke?
– Turnaj sme sa rozhodli pripraviť v hale Domu športu, kde majú domovský stánok tri extraligové tímy. Chlapci si to za celú sezónu zaslúžili. Chceli sme finálový turnaj dostať na vyššiu úroveň. Aby bolo kvalitatívne zabezpečené všetko, čo má byť, aby bol turnaj so všetkou parádou a to sa nám podľa mňa podarilo. A keď chce človek niečo lepšie, zvyčajne to čosi stojí a to je tá daň, ktorú sme zaplatili. Turnaj bol organizačne kvalitne zabezpečený a konečne chlapčenský finálový turnaj zavítal aj do Bratislavy, čo bolo naposledy v roku 2010.
Trochu to pokazila len neúčasť Prešovčanov, čím bol nepárny počet účastníkov… Ovplyvnilo to priebeh turnaja?
– Tušil som, že to tak môže vyzerať. Týždeň predtým som bol na kvalifikácii do 22 rokov s Erikom Digaňom, ktorý je tréner Prešova a naznačoval mi problémy, ktoré majú. Jedna nekompletná skupina, okrem organizačných problémov spojených s prenájmom haly, boli aj herné, keďže v jednej skupine bolo menej zápasov, hráči boli oddýchnutí a prešli ľahšie zo skupiny. Je veľká škoda a smola, že sa nenašlo aspoň jedno družstvo, ktoré by dieru dokázalo zaplátať. Prešov prešiel cez baráž a skrz predpis, ktorý mala Slovenská volejbalová federácia minulý rok, že na finálový turnaj si môžete zobrať dvoch hráčov z iného klubu bez časového obmedzenia, hráči z nepostupových tímov sa rozpŕchli do tímov s finálovou účasťou. Ostatné kluby nemali šancu poskladať sa do optimálneho zloženia.
Napokon z toho bol pre zverencov Jaroslava Noseka bronz. Spokojnosť či mierne sklamanie?
– Hrať finále doma, pred vynikajúcou kulisou by bolo úžasné. Odohrali sme trošku smutné semifinále so Starou Ľubovňou, ktoré sme mohli zvládnuť. Videl som po prehre na chalanoch také sklamanie, že som nepochyboval, že zápas o bronz zvládnu.
A čo žiaci, ktorí získali striebro na turnaji v Liptovskom Mikuláši?
– Hralo sa vedľa Tatralandie v obrovskej hale na neštandardnom povrchu, ale Liptovský Mikuláš sa postaral o to, že to bolo príjemne nastavené. Vedel som, že budeme relatívne silní a to sa aj potvrdilo. Vyhrali sme skupinu, veľmi ťažké semifinále so Svidníkom sme neuveriteľne zvládli a spravili obrat v tajbrejku z 3:9 a 17:15. To sa v chlapčenskom volejbale často nevidí. Aj to ukazovalo silu družstva. Trúfal som si tam na zlatú medailu, lebo som vedel, že tam máme výborný a vyspelý ročník. Žiaľ, v tajbrejku finálového zápasu sa šťastie priklonilo inam.
V globále tri cenné kovy – 2 striebra, 1 bronz. Suma sumárum?
– Ten hlad po zlate máme stále, to sa nedá uprieť. Ťažko sa to vyhodnocuje, lebo človek je sklamaný, že sme nesiahli na prvenstvo, ale zároveň som veľmi šťastný, že sme jediný klub na Slovensku, ktorý získal tri medaily na všetkých troch turnajoch. Očividne, je to zrkadlo veľmi dobrej práce s mládežou a zároveň skĺbenie aktuálne výborných ročníkov, ktoré u nás máme.
Ukázali turnaje zvýšený záujem mladých chlapcov o volejbal v Bratislave?
– V poslednej dobe vnímam väčší záujem hrať volejbal aj v Bratislave a dokonca aj u chlapcov, čo nebolo zvykom. Dnes máme plné počty v každej kategórii, otvorili sme prípravku, kde trénuje 35 detí. Je to úžasné! Dokonca sa dostávame do situácie, že nerobíme nábor, ale výber. Je to dôležité pre vrcholový šport a pre kvalitu, ktorú chceme Slovensku ponúkať. Cieľ je vychovať reprezentantov a k tomu sú chalani vo VKP vedení, a preto je na nich vyvíjaný aj tlak na výsledky.
Okrem mládeže pôsobíš aj pri áčku, ktoré sa po dlhých rokoch vrátilo do Bratislavy. Dostávajú tam šancu aj mladí talentovaní hráči. Tento rok sa viacerí dostali na súpisku pre mužskú extraligu. Je to cesta ukázať aj ostatným, že sú na očiach a môže sa s nimi rátať?
– Motív a smerovanie športovca je to najdôležitejšie čo v živote má. Ak stratí zápal a motiváciu, tak dohral a môže to byť najlepší športovec na svete. Tá cesta, práca a produkcia vlastných hráčov v A-mužstve je to, čo sme vždy v klube chceli. Nepôjde to asi len s vlastnými odchovancami, ale ak sa k šiestim domácim pridajú traja „turisti“, zaujímavé typy zo zvyšku Slovenska, tak naše mužstvo môže byť úspešné. A presne to sa deje aj teraz. Je to tretí rok a aktuálne je tam Samo Fekete, Mišo Trubač, Berťo Jakubík, Braňo Belas, vrátil sa odchovanec Matúš Jalovecký, sú tam juniori Billich s Vančom, ktorých sme získali z ich materských klubov. Družstvo má hlad vyhrávať a to je to, čo potrebujeme.
Čo povedať k Samovi Feketemu, ktorý hrá dospelácky volejbal dva roky a už je na súpiske áčka?
– Je to oneskorenec, ja mu hovorím samorast. Je ako špongia, veci nasáva za pochodu a výrazne sa posúva. Verím, že mu extraligový rok veľmi pomôže a vystrelí ešte viac vpred. Vicemajster v strihaní viniča hrá síce len dva roky, ale od prvého tréningu som videl jeho rast, turnaje, kde sa trápil až po vynikajúci juniorský turnaj. Hral tam nad moje očakávania, netušil som, že je schopný takej stabilnej hry v takom silnom kolektíve. Naozaj ma prekvapil.
V poslednej dobe sa hovorí, že na Slovensku je problém s nahrávačmi. Zdá sa však, že vo VKP toto nehrozí. Je to tak?
– Nikdy sme problém s nahrávačmi nemali. Za posledné roky sme mali úspešných a šikovných nahrávačov v každej kategórií – ročník 1997 Jalovecký, 1999 Čizmazia, 2001 Pavličko, 2003 Kováčik, 2006 Belas, a teraz to je novovznikajúca repre 2007 s Michalicom. Za posledných desať rokov sme mali v dvojročníku v každej kategórii veľmi dobrého a kvalitného nahrávača a tento trend pokračuje. Prúser je ten, keď sú dvaja vynikajúci nahrávači ako Maťo Michalica a Braňo Belas, ktorých delí jeden rok a potrebujete obom dať dostatočnú hernú prax, aby to nešlo na úkor ani jedného. Nie sú súperi, obaja sú typologicky iní nahrávači a to je ich výhoda, ktorá ich ženie vpred.
