Zažíva príbeh ako z rozprávky. K “policajtom” prišiel ako hráč, no po zranení zaostril trénerský chlebík. Učil sa od veľkých mien a momentálne kormidluje loď VKP z pozície hlavného trénera. Pred štartom play-off sme sa zhovárali s Jurajom Tiňom.
Vhupli ste do extraligového kolotoča v pozícii hlavného trénera zo dňa na deň a je z toho séria piatich víťazstiev v rade. Ako to vnímate?
– Vôbec to nebola ľahká vec. Prebral som mužstvo, v ktorom je veľa skúsenejších, starších hráčov ako ja. Mojou prvou otázkou v kabíne bola moja akceptácia. S tým očividne nebol problém. Vzťahy sú korektné, dodržiavajú sa až nad rámec dohodnutých záležitostí. Chlapci vidia, že tento tím má potenciál a môže ísť ďaleko. Mali sme spoločné aj individuálne debaty a nálada je výborná.
Predsalen, mali ste pred vhupnutím na lavičku aj bezsenné noci?
– Poviem rovno, nespal som niekoľko dní. To rozhodnutie sa nerobilo ľahko a bolo konzultované z viacerých strán.
Videli sme však kvalitné zápasy v Stredoeurópskej lige MEVZA. Potom prišiel aj skalp majstrovského Komárna, následne výhra vo Svidníku i Prešove a v závere povinné jazdy v Trenčíne a s Prievidzou. Predstavovali ste si takto úspešne štart na lavičke?
– MEVZA nám ukázala, že sa to môže hýbať správnym smerom. Zápasy som vždy hodnotil pomer doma a vonku, zápas predtým a teraz. Vyšli sme aj v setoch pozitívne, nešli sme s kožou lacno na trh. Odohrali sme veľmi dobré stretnutia v relatívne mladej zostave, ktorá sa točila aj podľa zdravotných problémov. Hráči boli psychicky i fyzicky unavení. Potrebovali sme to uťať a začať.
A aké boli kroky?
– Mal som dve možnosti. Buď sa dobre pripraviť na play-off a načerpať sily, dať do prípravy viac posilňovne alebo pustiť stíhačku po štvrtom mieste, ktorá buď vyjde alebo nie. Pred víkendom na východe som povedal, že všetko bude závisieť od sobotňajšieho zápasu vo Svidníku. Dobre sme trénovali, robili sme analýzy a videl som, že v družstve začína byť čoraz väčšia pohoda, kľud a obrovská chuť. Prešov bol len vyvrcholením. A keďže hrali bez oboch nahrávačov, o to viac mali veľkú motiváciu vyhrať, nebol to jednoduchý zápas. My sme potrebovali ustáť tlak, ktorý na nás Prešovčania vyvíjali. Potom to šlo už relatívne dobre.
Počítali ste s tým, že v 27 rokoch sa stanete najmladším hlavným trénerom v histórii extraligy?
– Vôbec. Za žiadnych okolností. Sedem rokov pracujem s mládežou, ktorú som vybudoval a prekopal od základov. Tam som doma a nečakal som, že prevezmem A-mužstvo v tejto chvíli. Plány do budúcna k tomu smerovali, ale aktuálne to nebola téma číslo jeden.
Ťažko sa lúčilo s mládežou?
– Nikdy som z nej neodišiel a ani nemôžem odísť. Mládež bola tak vysoko personalizovaná na mne, že sa to nedá len tak nechať. Nejde z týždňa na týždeň a dokonca ani z mesiaca na mesiac do toho vložiť dvoch-troch nových ľudí, ktorí pokryjú celú agendu, a tak som si z toho niečo nechal. Podarilo sa nám domov priniesť Robina Pěluchu, ktorý nám veľmi pomôže s juniormi a 1. ligou. Jaro Nosek má na starosti jedno družstvo žiakov a kadetov a zabrala aj kolegyňa Belasová, ktorá si k prípravke zobrala aj nejaké tréningy druhého družstva žiakov. Všetci vedia, že to nie je jednoduchá situácia, najmä časovo, ale pustili sa do toho naplno. Badám len mierny bordel (smiech).
Práve Robin Pělucha vám vypomáha aj v áčku. Ako ste si sadli?
– Poznáme sa dlho, ešte z čias VKP Komárno. Vtedy som ako mladý hráč s nimi trénoval. Bol som na nejakých akciách, turnajoch, dokonca sme v Komárne spali spolu v jednej posteli (smiech). Keď som zistil, že Robin sa trochu trápi a má už dosť cestovania do Komárna, tak som to v klube hneď prebral s ďalšími ľuďmi a okamžite ho oslovili. Je to „vékapák“, pozná prostredie. S tímom sa zoznámi a určite bude prínosom pre celý klub. Je to veľká osobnosť slovenského volejbalu a športu.
Už ste to naznačili. V kádri sú štyria hráči starší ako vy. Pomáhajú aj oni v kabíne?
– Každý v šatni prinesie svoje poznatky, svoje know-how do družstva. Sú hráči, ja som teraz v pozícii trénera a finálna verzia ako to bude vyzerať je vždy na mne. Ešte sa nám nestalo, žeby sme sa dostali do nejakého sporu. Predstavil som im víziu mojej hry a očividne ich baví.
Viackrát ste povedali, že kvalitou kádra má VKP na najvyššie priečky. Potvrdilo sa to v závere základnej časti?
– Toto družstvo má na to, aby bojovalo o tie najvyššie priečky a bolo akýmsi čiernym koňom tejto sezóny. Chalani to potrebovali len pocítiť a dostať naspäť do tempa.
Kde sa môže VKP teda zastaviť?
– Keď som prišiel ako hlavný tréner, v kabíne som hráčom povedal, že to môže mať dva scenáre. Buď nepreskočíme svoj tieň a skončí to neslávne v 1. kole play-off alebo pôjdeme ďaleko. Všetko sa ukáže v najbližších dvoch týždňoch.
Poďme k vaším trénerským začiatkom. Kedy ste sa rozhodli, že vaša kariéra bude na lavičke a nie na ihrisku?
– Ako hráč som skončil pre zranenie. Ešte dnes nie som úplne vyrovnaný s tým, že som stále mohol hrať a čo všetko bolo predo mnou. Volejbal milujem a chcel som pri ňom nejak ostať a ešte aj bez trénerského vzdelania ma Ivan Husár oslovil či nechcem ísť pomôcť na majstrovstvá Slovenska kadetov ročník 1998 v Košiciach. Šiel som s nimi a poctivo som za našou lavičkou na tribúne robil čiarky. Potom som zistil, že to je celkom zaujímavé. A keď som pochopil, že sa tým dá aj živiť, tak to bolo pre mňa niečo neuveriteľné. Celú lásku k tomuto športu som mohol pretaviť v povolanie. Čo môže človek v živote chcieť viac, ako robiť to, čo ho baví?
Máte trénerské vzory?
– Mojim najväčším učiteľom a trénerom, od ktorého som si asi najviac zobral bol práve Ivan Husár. Mnohými možno nenávidený, ale pre mňa volejbalový génius. Ale ja som empirik. V rámci svojho vzdelávania som prešiel rukami Petra a Matúša Kalných, bol som asistentom Riša Vlkolínskeho, krátky čas som pracoval s Marekom Kardošom, poznám prácu Miša Matušova v Slávii, mám naštudované veci od argentínskych i talianskych trénerov. Snažím sa, aby som sa vždy niečím obohatil a aby som si vybrúsil môj štýl. Nemám vyslovene nejaký vzor, ale každý vo mne čosi zanechal a najvýraznejšiu stopu Ivan Husár.
mib, foto: VKP/Michal Špánik
